Bežec na dlhé trate, občasný autista, lenivý dobrovoľník (+ák), milovník filmu, hudby a dobrého jedla. V znamení havrana, roku psa. Zoznam autorových rubrík: Ja, ja, ja, jenom ja..., Vy, vy, vy, nejen vy..., Film a tak..., Nezaradené
Predstavte si, že...ste manželský pár, narodí sa vám nádherný druhý syn a pár týždňov po pôrode príde o sluch. Či za to môže prístup lekárov, alebo iba nepríjemný zápal už teraz nie je dôležité. Volajme ho napríklad Kubo. Toto je príbeh nielen o ňom. Je to príbeh s koncom.
Dnešných ranných 5 sekúnd pre mňa znamenal taký malý návrat. Miesto ostalo, len som sa presunul o 8 rokov naspäť, kedy som ako mladý zakomplexovaný adolescent netrpezlivo stepoval na zastávke MHD. A tak ako dnes, aj vtedy tam boli jej modré oči.
Otazka je zle položená. Verte bolo by to na dlho. Písať ako prežil leto človek, ktorému pomaly odzváňa študentské leháro a na dvere klope pracovná rutina, by bolo na sto rokov. A keďže nedám 600 úderov za minútu, budem dnes skratkovitý. A pridám nejakú tu foto. Obrázky sú fajn. Davy to žerú.
Nie je ťažké si položiť túto otázku. Sám spadám do kategórie mladých ľudí, ktorí sa rok čo rok rozhodujú čo a kam v lete. Teda nie tak úplne, ale vysvetlím nižšie. Zo skúsenosti viem, keďže sa pohybujem v kolektívne, prevažne nepracujúcich, školu povinných, že základná otázka znie trošku ináč: „Budem v lete, pracovať – nebudem v lete pracovať?“ A ako spomínam na svojich rovesníkov (študenti VŠ), tak to majú zväčša rýchlo vyriešené a nasledujú starosti typu: či doma, či v zahraničí, ako dlho, za ake lowe a tak....
Dnes som sa rozhodol, že sa zveziem na vlne predvolebnej agitky, ktorá na nás špliecha so všetkych strán. Dnes som sa rozhodol podporiť človeka, ktorý ma svojim 37 sekundovým prejavom presvedčil, aby som pristúpil k virtuálnej urne a vsunul pomyselnú zapečatenú obálku s jeho menom a jeho číslom. Dnes sa nechávam škatulkovať dobrým vkusom, lebo on naozaj má budúcnosť! Dnes volím číslo 5. Dnes volím talent, vitálnosť a perspektivitu Peťa Rolného. Dnes volím TU.
Poviem ti ako to naozaj je, ok? Na blonďaté číro a bielu kockovanú košeľu so zdvihnutým golierom balím baby do 19 rokov. A tie nad 19 na romantiku pri ohni a gitare. Tak! Len s tebou si neviem rady...
Dnes je to rok od môjho prvého článku na blog.sme.sk. Letí to... Som dumal, že čo sem napíšem, lebo od začiatku som vedel, že tento článok vznikne. Vznikal a zanikal v mojej hlave nespočetne krát a práve to vyšlo na obdobie ťažkého nestíhania a životných rozhodnutí, kedy ho trebalo písať. Nakoniec je...
Maybe Using Sound Is Conecting je názov medzinárodnej mládežníckej výmeny, ktorá sa momentálne koná na Slovensku. Výstupom tohto projektu bude koncert, ktorý sa uskutoční v sobotu 29. apríla 2006 v Štúdiu 12 na Jakubovom námestí 12 v Bratislave. Týmto pozývam všetkých, ktorí maju radi hudbu (nielen improvizovanú) zajtra na 18:00 kedy štartujeme. O 20:00 začne free jam session, takže ak si prinesiete vlastný hudobný nástroj, možete si zahrať s Grékmi, Slovincami, Slovákmi či Fínkami. Vstupné je 0,- Sk. Hudba rulez...Plagát záverečného koncertu
„Stretli ste krásneho človeka s jemnými rysmi, pravidelnou tvárou, malým špicatým nosom, očarujúcimi očami a bohatými hnedými vlasmi? Zaujal vás jeho melodický hlas a nákazlivý smiech? Tak ste sa stretli s Váhou.“ A túto časť mám najradšej: „A už ste poznali neodolateľné čaro jej úsmevu? Keď sa Váha usmeje, odpustíte jej všetko na svete.“ Potom nasleduje časť menej pozitívna o tom, že my Váhy potrebujeme obdiv, drahé veci, luxus, ale a to už obraciam stránku, veď aj tak horoskopom neverím, však? Poviem Vám príbeh o jednej Váhe.
29.teho augusta 2005 pršalo. Pršalo niekoľko dní a zatiaľ čo v telke losujú dlhonohé rosničky povodňové stupne, ja kvačím na autobusku v Jihlave a preklínajúc Hectopascala pohľadom hypnotizujem tú nekonečnú šeď nad mojou šiltovkou. „Ono to snáď zakrýva polku Európy!“ Hundrem a sem-tam mi do toho provokačne vykukne drzý Oskar. Po štyroch hodinkách na hrdzavej lavičke a zjedení všetkých lepákov od babičky, moju pochmúrnu podnáladu rozprúdil nečakaný prepad zbytku bandy. Nástupište bolo zrazu plné štyroch slnečných Slovákov. Ide sa jesť a šupito smer České Budějovice. Ide sa na Vltavu! Howgh!
Snažím sa dýchať pomaly, zhlboka. Skrčený v húštine zelených listov malou medzierkou sledujem strategický priestor. Rytmus srdca sa každou sekundou zrýchľuje. 100 percentná vlhkosť, 35 stupňov Celzia a studený pot, ktorý mi vytvára trblietavé chladivé guličky na tele. Je mi zima a snažím sa cez zahmlené okuliare koncentrovať. Už ho vidím! Pomaly kráča mojím smerom. Je opatrný, lebo vie... Pozerá mojím smerom. Veľké hnedé oči ma nevidia. Otáča sa. Nastáva moja chvíľa. Opatrne prikladám pušku na rameno a spoteným prstom mačkám spúšť.
Neisto vstupujem. Za doprovodu neľútostných pohľadov dvoch veľkých ťažkých mužov v saku s lesklými hlavami a s povolením zabíjať. Márne za snažím rukami rozhrnúť záves farebného dymového oparu a hlučnej hudby, márne sa snažím zaostriť. Oči si potrebujú zvyknúť. Nebude to trvať dlho. Po chvíľke rozoznávam prvé siluety všetkých tých krásnych žien. Je ich plný podnik, opierajú sa o bar, decentne sa vlnia v bokoch. Sú také krásne.
Sadol si predo mňa. Pestovaný imidž, vlasy mierne preriednuté, čierne, kučeravé. Adidas šušťáková bunda, zdvihnutý golier, štýlové rifle, mierne vyšúchané, dole rozšírené, nohy naširoko. Vek okolo 35. Rukou siahol do ľavého vrecka, zašmátral a za hrsť pochutiny si švihol do úst. S arogantným výrazom „mám Vás všetkých v paži“ negustiózne prežúval. Drobil. „No fasa a na toto budem pozerať ešte 20 minút.“ Vonku je tma a pri pohľade z okna vidím jeho sklenený, mierne rozmazaný obraz. Rukou siahol do ľavého vrecka, zašmátral a ďalšiu hrsť pochutiny si švihol do úst.
To slnečné dopoludnie som si to valil s 80litrovým báglom a gitarkou, po našej dlhočiznej školskej chodbe smerom k bráne. Vchod do školy nikdy nebol tak krásny. Z vnútra. Cestou som sa očami vysmieval všetkým tým úbohým študákom, ktorí tam museli v piatok poobede kvasiť, zatiaľ čo vonku holebaby-slnko-pohoda. Ide sa na stretávku do Likavky, hip hip! Vlak mi ide 14:56 a teraz máme 12:00 presne. "Kua tri hoďky voľna! Čo budem robiť?" Inu, sadám do bufetu a pokojne konzumujem trojdňový Parížak a zapíjam pekelne oranžovou malinovkou za 6,50,- tri deci. Svieti slnko. Je krásne. Upozornenie: Zbytok textu obsahuje vulgarizmy a preto by ho nemal nikto čítať!
Mlynská Dolina. Mekka študentského života, 20-tisícová dedina mladých ľudí z celého Slovenska, uprostred tej 500-tisícovej. Nemenovaný pivovar tam robí už niekoľko rokov fajn akciu, pri ktorej to tam žije, pije, hľadá, tancuje, spieva, raduje sa a je. Ročník 2005 bol poznamenaný nepriazňou počasia a aj keď sa z obrázkového kalendára cerilo slniečko, vonku bola na júnové pomery celkom zima. Stáli sme partia ďaleko od pódia a v predstavách (za doprovodu trápneho moderátora), sme ratovali všetky účastníčky miss mokré tričko, ktoré sa v tej kose ešte nechali oblievať vodou. Za nejaké tie prašule. Túto pohodu s pivíčkom v ruke, nám prerušilo klbko podnapitých mladíkov, v ktorom lietali päsťovky a kopance jedna radosť.
Prvé filmové kluby začali vznikať vo Francúzku okolo roku 1907. Ich nosná myšlienka spočívala v po projekčnej diskusii o premietanom filme, pri kávičke a cigaretke. Predstava rozoberania filmového diela “pod lampou“, vo svetle subjektívnej kritiky názorovo pestrej skupinky, je aj pre mňa veľmi lákavá, nakoľko film milujem. Žiaľ postupom času sa tento element postupne vytratil a to čo si dnes človek predstaví pod pojmom FK je: nezávislé kino, kde hrajú iné veci, ako v multiplexoch za 120,- a pixlou popkornu gratis. Už ani toto nie je pravda.
Nedávno som bol v diskusii k môjmu článku Dieťa režimu, účastníkom debaty, ktorá ma donútila veľmi intenzívne premýšľať o spôsobe myslenia niektorých ľudí, diskutérov. Úvodom toho článku Vám ponúkam, úryvok diskusie, na ktorej sme sa s mojim oponentom dohodli. Celá diskusia je potom tu.
Na štyri veci som sa celkom tešil, hneď po tom ako som to tu začal registrovať (nedávno). A ešte viac ma potešilo, keď som dostal štafetu od obľúbeného blogera. Díki Veve. Tak toľko úvodom. Kávičku si dajte, len mi tu prosím nezaspite:)
Bola to jeseň ako sa patri. Vietor, dážď, ani vodítko by som tam von nevyhnal a ja som sa terigal v autobuse do mesta. Cez zahmlené okná polorozpadnutého Ikarusu neisto kontrolujem pozíciu. Toto je moja zastávka! Vyletím z dverí a hybaj ho olympijskom trojskokom pod najbližší prístrešok. Klasická sklenená zastávka. Ako som zo seba oklepával tých päť kvapiek, tak registrujem, že spoločnosť mi robia piati cigáni.
Poďme pekne od začiatku. Narodil som sa v socíku. Osemdesiate roky, ako som počul, boli dosť husté, ale ja si nič moc nepamätám. Bol som malý uslintaný Pospík a 89-tom som nastúpil do prvej triedy. Veľmi som sa tešil. Mali sme milé súdružky učiteľky, prísneho riaditeľa a bola pohoda, lebo dedo ma naučil čítať ešte pred základkou. Škola ma bavila, nosil som včeličky a poznámky, lebo som sa naháňal po chodbe. A bol som do Veroniky, o ktorú sme sa s najlepším kamarátom Tomášom tajne naťahovali.
