V klietke

Alebo Rómovia? Neviem, nerozoznám, neriešim. Každopádne to boli chlapi stavaní, ruky špinavé a montérky potrhané. Boli dosť hluční a vehementne gestikulovali. Nenápadne som stíšil discmana, aby som skontroloval situáciu: „Ten Slovan to zase doj**al...“, „Posledné dni ma nejak bolí noha...“, „Ten šéf je úplný ko**t...“, „Zase tí ču**ci schválili, nejakú chujovinu...“ atd., atd. Proste klasika. Podobné reči počujem dnes a denne, doma, v škole, všade. Jednoducho nasratý Slovač, ktorému padla šichta na stavbe a potrebuje sa vykecať. Pridávam volume.

V tom mi zrak spočinie, na vedľajšiu búdku. Sklenená dvojička bola narvaná na prasknutie a plná vyplašených pohľadov mojím smerom. V tej chvíli som si pripadal, ako v klietke s rozzúrenými medveďmi, ktorí ma majú čochvíľa roztrhať na kusy.
...a diváci čakali
...a medvede nič
Pre istotu, pohľadom ešte raz skontrolujem vážnosť situácie. Prirodzene ma mali v paži, ako aj všetko ostatné, všetkých ostatných, riešili svoje. Tak som aj ja. V myšlienkach odbehávam za slnkom, ale tie "sklenené" pohľady cez imaginárne mreže nikdy nezabudnem.

Behom pol minúty sa naša búdka začala zázračne plniť a pomery sa rýchlo vyrovnali. Na niektorých bola vidieť radosť z “odvážneho“ kroku. Medvede ohľaduplne stlmili hlasivky a bolo po cirkuse. Vtedy ma tak napadlo, keby som si ich pri vystupovaní všimol, či by som ten deň nezmokol. Povráva sa, že kúšu...