reklama

Škatule, škatulky, škatulčata

Nedávno som bol v diskusii k môjmu článku Dieťa režimu, účastníkom debaty, ktorá ma donútila veľmi intenzívne premýšľať o spôsobe myslenia niektorých ľudí, diskutérov. Úvodom toho článku Vám ponúkam, úryvok diskusie, na ktorej sme sa s mojim oponentom dohodli. Celá diskusia je potom tu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (20)

...začiatok diskusie...
1. Ján Vorel:
Ak je pravda co pises: "Viem, že môj dedo, bol vždy komunista. Prirodzená autorita. Človek, ktorý celý život zasvätil vzdelaniu (učil filozofiu na výške)" a to teda znamena ze tvoj dedo bol komunista od 50tych rokov az po 90te roky. (Dobre som pochopil?) AK je to pravda tak to dedo bol dobry smrad, ako kazdy komunista. Podporovat cely zivot taky rezim moze iba hlupy clovek alebo clovek bez chrbtovej kosti.

2. Veve Janotková:
no, uz som len cakala, kto sa do toho obuje. trochu sa krot, lebo sa ti to vrati a raz bude niekto urazat tvojich pribuznych.

3. Ján Vorel:
Ved ja som krotky! Ak by moja rodina boli komunisti (a mozno aj niekdo bol!) len nech ich urazaju, zasluzia si to. To urazanie je to najmenej co by ich malo postihnut. Ani vlastnej mame a otcovi by som to neodpustil ak by boli komunisti.

4. Tomáš Pospíchal:
Zle si pochopil, bol komunista do roku 2000 kedy zomrel. Bez ohľadu na to v aký režim veril, to bol v prvom rade človek s veľkým Č, od ktorého by si sa ty mohol naučit aspon základnej skušnosti a tolerancie. Tento tvoj výkrik beriem ako čistú provokáciu, režimovo zakomplexovaného človeka, ktorý hádže všekých do jedného vreca. Prajem skoré vytriezvenie. S pozdravom...

5. Ján Vorel:
Ano mas pravdu hadzem vsetkych KOMUNISTOV do jedneho vreca. Ak naozaj bol clenom strany, tak sa aktivne a vedome podielal na nedemokratickom rezime, ktory potlacal ludske prava v tejto krajine viac ako 40 rokov. Je mi luto ze to bol tvoj dedko, ale clovek s velkym C to urcite nebol. Bol to zbabelec a podla mna aj zlocinec. Mysli si o mne co chces, ale zjavne ludia na Slovensku maju kratku pamet a za par rokov sa uz bude tvrdit ze nam vlastne bolo pocas sociku dobre. Do riti! Vlastne vela ludi to uz teraz aj tvrdi. Ono nesmies sa na mna hnevat, nemam proti tebe nic ale kedze si sa odvazit ho dat do blogu svojho dedka, komunistu ako priklad charakterneho cloveka, mohol si cakat ze sa niekdo uzve. Ty si uchovaj na neho svoje spomienky ale nevytahuj ho verejne ako priklad DOBREHO KOMUNISTU. Ono to je dokonca vysmech proti ludom ktory v tom rezime trpeli a aj zomreli ....

6. Tomáš Pospíchal:
Dakujem za podnetný príspevok. Veľmi intenzívne premýšlam o tom čo píšes. Týmto si dovoľujem požiadať ťa o súhlas na zverejnenie tejto diskusie v prípadnom článku na toto téma.

7. Ján Vorel:
Kludne. Tomas, este jedna poznamka toto je citliva tema a ty sam si ten rezim nezazil. Teraz bez urazky, ak tvoji rodicia tiez niekedy nostalgicky spominaju na socik, ako deti komunistu im asi bolo dobre. Su ale tisicky rodin na Slovensku ktorym dobre nebolo, niekoho stary rodicia koncili v pracovnych taboroch, niekoho stryko bol zastreleny pri pokuse o prekrocenie hranice. Vela ludi sa nedostalo na vysoke skoly pretoze ich rodicia nemali cervene knizky. Takze este raz si rozmysli ci zacnes otvarat diskusiu na temu s ktorou nemas skusenosti, tvoja zidealizovana predstava o tvojom starom otcovi (kdo ich nema?) by sa ti mohla rozplynut .....
...koniec diskusie...

Tým že som sa stal blogérom sa so mňa stáva aj diskutér. Je nad slnko jasné, že moje myšlienky a názory sa nebudú páčiť každému. S tým rátam, je to fajn a má to tak byť. Veľakrát dokáže konštruktívna kritika a triezvy názor otvoriť oči obalamutené jednostranným pohľadom na vec. Tak ako existuje písaný kódex blogéra, tak ja mám svoj osobný kódex diskutéra, založený ja dvoch jednoduchých pravidlách, ktorými snažím riadiť, aby som neskĺzol medzi provokatérov, kdejakých obmedzencov bez argumentov a snertov (nemám teraz na mysli nikoho konkrétneho). Niečo podobné, očakávam aj v diskusiách tu na blog.sme.sk (žial niekedy bláhovo), ak sa rieši seriózny problém.

Pravidlo 1. – Pokiaľ možno držím sa témy. Domienková fráza “a čo keby“ a rôzne jej odrody, pre mňa nie je argument a ako náhle sa začne používať z vlastnej skúsenosti viem, že to väčšinou skončí siahodlhými debatami úplne mimo tému. Nekonštruktívne a strata času.
Pravidlo 2. – Vyhýbam sa osobným útokom. Neurážam. Toto súvisí s prvým pravidlom. Nazývať niekoho debilom, či blbcom, len kvôli nesympatiám vyplývajúcim z názorovo odlišného postoja mi príde, ako veľmi hlúpe. Ta to sú vhodné pubertálne chaty.

A teraz konkrétne k inkriminovanej debate. Obe moje pravidlá boli porušené hneď v prvom príspevku (bod 1.). Cítil som sa dotknutý, lebo bez ohľadu no to, že článok nebol o komunizme, ktorým pán Vorel argumentoval, som bol vystavený útokom na moju rodinu. Človeka, ktorého som miloval nazval: dobrým smradom, hlupákom, bezchrbťákom, neskôr aj zbabelcom a zločincom.
V danom momente my vykypela žlč a mal som čo to robiť, aby som to neodpálil vulgarizmami (zobral som to veľmi osobne). Celé som to vnímal, ako provokačné šantenie znudeného podpichovača, ktorý trafil do čierneho (len z blbej strany). Po chvíľke ukľudňovania som sa napokon rozhodol nereagovať.
K odpovedi ma prinútila, až zarážajúca reakcia na príspevok (bod 2.) od Veve: „Ani vlastnej mame a otcovi by som to neodpustil ak by boli komunisti.“ (bod.3).
Neprípustné! Aj keď je pravda, že ani ja veľa vecí svojim rodičom neodpustím. Napríklad, že ma vychovali, že mi dali lásku, domov, pochopenie, a že som PREDOVŠETKÝM vďaka ním tam, kde som. Tu som ostal zmetený a nevedel som či to mám vnímať ako vtip, či to myslí vážne, alebo len dotyčný nešťastne zvolil formu zvýraznenia svojej averzie voči minulému režimu (bububu efekt bijem sa do hrudi).

Vôbec neviem, aký má dotyčný človek vzťah so svojou rodinou a ani ma to nezaujíma, každopádne žiadny argument na svete by ma nedonútil súdiť človeka a nebodaj svoju matku či otca podľa presvedčenia, či názoru. To sme si odštrngali nie? Snažil som sa teda naznačiť, že svojho deda som uviedol, ako príklad charakterného človeka a dodatok “komunista“ je v kontexte s článkom iba bezvýznamné slovíčko, ktorého výpovedná hodnota o charakterových vlastnostiach je na bode nula (bod 4.) a aby nehádzal všetkých do jedného vreca. Na čo som dostal veľmi podnetnú odpoveď: „Ano mas pravdu hadzem vsetkych KOMUNISTOV do jedneho vreca“.

Nenávidím, lebo tvoje presvedčenie ide proti môjmu a tým pádom nemáš právo byť charakterným človekom. Nemáš právo, lebo to v čo veríš je zlé.

Tento spôsob zmýšľania, som si dovolil podrobiť optike priemerného, mysliaceho človeka. Začal som od seba, od svojho detstva. Ako malí sme mali svoju bandu a keď sme sa stretli s tými “s poza cesty“ bola bitka. Ide o prirodzenú a vzhľadom na vek neškodnú rivalitu, založenú na: „odsudzujem ťa pretože si, nie preto aký si“, ktorá končila maximálne modrinami. Potom ako som si za svoj relatívne krátky život vyskúšal (zažil), pôsobenie v rôznych názorových skupinkách (od skinhedov po skejťákov) som zistil, že podobné zmýšľanie je mi vysoko nesympatické. S týmto úzko súvisí napríklad aj lokál patriotizmus fixujúci sa na ulicu, mesto, štát atd. Podľa toho odkiaľ je „protivník“. Nad touto formou sa vždy rád pousmejem. Napríklad keď Slovanista ruku v ruke so Zvolenčanom, fandí Slovensku.

A vôbec, odsudzovanie na základe nepísaných pravidiel a rôznych múdrostí s nepodložiteľnou výpovednou hodnotou typu: „si opilec, lebo si Dán“, „si hulvát, lebo si Angličan“, „si terorista, lebo si Arab“, „si slaboch, lebo si žena“, „si zločinec, lebo si komunista“, „si zlodej, lebo si cigán“, „si podradná rasa, lebo si čierny“ a podobne mi smrdí nepekným zovšeobecňovaním. Ja jednoducho odmietam podobné axiomatické hádzanie všetkých do jedného vreca. A ak odsudzovanie na základe náboženskej, etnickej, sexuálnej, rasovej či názorovej odlišnosti prerastie do nenávisti, je zle. Ako vidno aj tento princíp paušalizovania, vzhľadom na rôzne formy nie je ľahké zadefinovať, ale niektoré “ťažšie“ sú dobre známe (rasizmus, xenofóbia, antisemitizmus, fanatizmus).
Záverom chcem povedať, že v úvode bodu 7. sa zhodneme. Neotváram citlivé téma komunizmus, lebo k tomu naozaj nemám čo povedať, nezažil som. Otváram tému tolerancia, ku ktorej mám čo povedať, a pri ktorej budem názorovo odlišných ľudí podrobovať tvrdej kritike zdravým rozumom, pokiaľ budem vládať a veriť. Ako s tým naložia, už nechám na nich, každopádne po hlave si skákať nenechám. Myslím, že uvedomiť si, že svet nie je čierno-biely, nie je vôbec ťažké. Ba čo viac, on priam hýri krásnymi farbami a smutný je ten, kto ich nevidí.



Tomáš Pospíchal

Tomáš Pospíchal

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Bežec na dlhé trate, občasný autista, lenivý dobrovoľník (+ák), milovník filmu, hudby a dobrého jedla. V znamení havrana, roku psa. Zoznam autorových rubrík:  Ja, ja, ja, jenom ja...Vy, vy, vy, nejen vy...Film a tak...Nezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu