Chvíľu blúdim a neviem sa vynadívať. Toľko krásy. Chvíľku blúdim a snažím sa nájsť jednu jedinú. Jednu jedinú, ktorá by vyčnievala z radu figuriek továrne na krásu. Barbiny v minisukni v obtiahnutom rúžovým tričku a malou kabelkou so šminkami a balíčkom kondómov. Vždy pripravené. Jediné v čom sa líšia je farba vlasov a očí. Sú vysoké, sú štíhle, sú dokonalé a sú in. Majú odmerané pohľady, tvária sa nedostupne a s cigaretkou jemne uchopenou medzi ukazovákom a prostredníkom, čakajú pozvanie na drink od zabezpečeného, úspešného muža. Navzájom si závidia postavy, nápadníkov a rúžové tričká. Sú v najlepších rokoch. 25 je pre ženu najlepší vek.
Tam niekde pod hrubou vrstvou Dermacolu a výživného rúžu na pery, pod povrchom sa možno ukrývajú osobnosti. Ale dnes večer ich nik neuvidí, nik sa s nimi nezoznámi. Majú masku, za ktorou sa schovávajú, podľa ktorej sa správajú, od ktorej sa stávajú závislé. Dnes musia byť spoločenské, sexi, dokonalé. Dnes idú žiť a potrebujú spĺňať všetky povinné kritéria fyzickej krásy a dodržiavať zaručené vzorce správania, zaisťujúce úspech u ideálnych partnerov. Majú to naštudované, chce to len trochu praxe.
Vravel mi môj nevlastný otec: „Nehľadaj si ženu len podľa krásy. Tá časom odíde, aby ti aj niečo ostalo.“
Žena. Stála oproti mne zahľadená do zeme, ponorená vo svojich myšlienkach. Svietilo slnko a vánok sa opatrne pohrával s jej vlasmi. Tvár, na ktorú sa čas podpísal hrubou fixkou, pod vráskami ukrývala jeden s najkrajších pohľadov na svete. Oči, ktoré roztriasli kolená mne, mladému človeku, ktorý už toho predsa toľko videl. Oči, ktoré mi dali zabudnúť na svet radovej chladnej krásy a plytkých sklenených pohľadov, svojou jedinečnosťou a hĺbkou. Oči otvorené, usmiate, z ktorých by sa dali čítať príbehy. Oči, ktoré žili, ktoré nikdy nezostarnú ... otvorili tie moje.
Vtedy som pochopil, aká je krása nedefinovateľná. Aj tá fyzická, o ktorej si myslíme, že s vekom pominie.
Lady Dermacol
Neisto vstupujem. Za doprovodu neľútostných pohľadov dvoch veľkých ťažkých mužov v saku s lesklými hlavami a s povolením zabíjať. Márne za snažím rukami rozhrnúť záves farebného dymového oparu a hlučnej hudby, márne sa snažím zaostriť. Oči si potrebujú zvyknúť. Nebude to trvať dlho. Po chvíľke rozoznávam prvé siluety všetkých tých krásnych žien. Je ich plný podnik, opierajú sa o bar, decentne sa vlnia v bokoch. Sú také krásne.