reklama

Detstvo so zbraňou v ruke

Snažím sa dýchať pomaly, zhlboka. Skrčený v húštine zelených listov malou medzierkou sledujem strategický priestor. Rytmus srdca sa každou sekundou zrýchľuje. 100 percentná vlhkosť, 35 stupňov Celzia a studený pot, ktorý mi vytvára trblietavé chladivé guličky na tele. Je mi zima a snažím sa cez zahmlené okuliare koncentrovať. Už ho vidím! Pomaly kráča mojím smerom. Je opatrný, lebo vie... Pozerá mojím smerom. Veľké hnedé oči ma nevidia. Otáča sa. Nastáva moja chvíľa. Opatrne prikladám pušku na rameno a spoteným prstom mačkám spúšť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

Z kríkov zaštekal pekelný plameň mojej M16-ky. Bol to posledný zvuk, aký som počul. Bezvládne telo potichu zosúva k zemi. Nepočujem krik, nepočujem pád, vyplašených vtákov, ani ozveny výstrelov v hore. Vystupujem z kríkov a pozerám na známu tvár ležiacu v kaluži blatovej krvi. Dve rany má na hlave, tri v chrbte. Nervozitu dopĺňa eufória. Chlad ostáva. Zmyslová nirvána pachu krvi a pušného prachu pri pohľade na to telo. Opojený víťazstvom si až po chvíli všímam pohyb pier môjho mŕtveho kamaráta.

„Na tvojom mieste by som zdrhal!“ Až tretie a dôrazné zopakovanie tejto vety, ma vracia do reality. Strhávam sa a dávam sa šialený útek. Ide mi o život! V duchu odpočítavam tých 30 sekúnd kedy ešte bude mŕtvy a hľadám miesto kam sa skryjeme. Ja a moja umelohmotná zbraň. Ďalšie dve kolá prehrávam. Pomaly sa stmieva. Ten čas strašne letí, keď sa deti hrajú. „Chalani končím! Prdele, určite dostanem zaracha.“ Bežím domov s igelitkou plnou hračkárskych bambitiek a v diaľke miznú verbálne imitácie zvukov zbraní.

Pohľad mamkynej tváre medzi dverami, mi dal jasne najavo, že to bude najmenej tri dni domáceho natvrdo, nepodmienečne, a že škemranie o tú oranžovú brokovnicu za 69,- si preložím na budúci týždeň. Poslušne letím do vane, rekapitulujem svoje malé víťazstvá a za zvuku tropického dažďa zmývam imaginárnu krv z mojich rúk.

Boli sme traja. Ja, Majo a Mundi. V tretej triede na základke nás spájali ideály bezpečnej budúcnosti a neohrození hrdinovia, ktorí so zbraňou v ruke zametali všetku pliagu sveta. Vietnamčíkov, Afgancov, komunistov, presne ako v telke. Presne ako Rambo. A jemu podobní. Nepriateľ bol iba meno, tvár, číslo zárezu na pažbe.

Nástup do štvrtého ročníka bol smutný. Dozvedel som sa, že Mundimu sa obesila mamka. Zasiahlo ma to tak silno, že som sa ho bál čokoľvek spýtať. Do školy chodil stále menej, prepadol a postupne sa vytrácal. Keď sme sa s Majom bavili o budúcnosti. Bola jasná. Chceme byť policajti, udržiavajúci poriadok, kamienky na pomyselnej váhe spravodlivosti. Byť tí dobrí, ako vo filme...

Čas letel a my sme naše umelé pušky odložili. Boli ton len hračky a hry na vojakov sa nám omrzeli. Svet nám otváral dvere a my sme mali veľké oči. Ja modré, Majo hnedé, obaja hladné. Tak sme vyrazili, každý iným smerom. Každý za svojim novým snom s novým hrdinom. Tie detské sa menia zo dňa na deň.

Minulý rok sme mali stretko zo základky. Pozeral som Majovi do sklenených očí a chcel som mu veriť slová: „už som s tým definitívne prestal“. Chcel som tam nájsť, človeka, kamaráta, s ktorým sme toho mali tak veľa spoločného. Sny. Teraz ma na ulici nepozná. Pozerám do jeho malých hnedočervených očí a snažím sa nepočuť kamarátove slová: „dávam mu tak dva roky.“ Paradoxne ho dostalo ho to, proti čomu sme chceli bojovať. Vtedy dávno, bok po boku.

Boli sme traja. Na začiatku, na jednej štartovacej čiare. Spoločne sme sa vyhrávali naše malé bitky, zbierali víťazstvá. Život bol boj a my deti sme vo svojej čistej nahote takí zraniteľní. Potrebuje silného parťáka po našom boku. Mundi stratil, aj Majo stratil, ja nie. Navždy mu budem vďačný za každú facku, zaracha, otravnú otázku, za prejavený záujem. Toľko krát som nenávidel, preklínal, obviňoval, odsudzoval, za dverami nadával a jazyk cez stenu vyplazoval. Toľko krát som chalanom závidel, že nemajú večierku, že môžu ísť kam chcú, stretávať sa s kým chcú, že ich nikto nekontroluje, že sa nikto nestará ... že sú slobodní. Ale sloboda nie je pre malé deti.

Prežil som iba ja. Vojnu zvanú detstvo. Ďakujem...


Tomáš Pospíchal

Tomáš Pospíchal

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Bežec na dlhé trate, občasný autista, lenivý dobrovoľník (+ák), milovník filmu, hudby a dobrého jedla. V znamení havrana, roku psa. Zoznam autorových rubrík:  Ja, ja, ja, jenom ja...Vy, vy, vy, nejen vy...Film a tak...Nezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu