Bežec na dlhé trate, občasný autista, lenivý dobrovoľník (+ák), milovník filmu, hudby a dobrého jedla. V znamení havrana, roku psa. Zoznam autorových rubrík: Ja, ja, ja, jenom ja..., Vy, vy, vy, nejen vy..., Film a tak..., Nezaradené
Predstavte si, že...ste manželský pár, narodí sa vám nádherný druhý syn a pár týždňov po pôrode príde o sluch. Či za to môže prístup lekárov, alebo iba nepríjemný zápal už teraz nie je dôležité. Volajme ho napríklad Kubo. Toto je príbeh nielen o ňom. Je to príbeh s koncom.
Dnešných ranných 5 sekúnd pre mňa znamenal taký malý návrat. Miesto ostalo, len som sa presunul o 8 rokov naspäť, kedy som ako mladý zakomplexovaný adolescent netrpezlivo stepoval na zastávke MHD. A tak ako dnes, aj vtedy tam boli jej modré oči.
Dnes som sa rozhodol, že sa zveziem na vlne predvolebnej agitky, ktorá na nás špliecha so všetkych strán. Dnes som sa rozhodol podporiť človeka, ktorý ma svojim 37 sekundovým prejavom presvedčil, aby som pristúpil k virtuálnej urne a vsunul pomyselnú zapečatenú obálku s jeho menom a jeho číslom. Dnes sa nechávam škatulkovať dobrým vkusom, lebo on naozaj má budúcnosť! Dnes volím číslo 5. Dnes volím talent, vitálnosť a perspektivitu Peťa Rolného. Dnes volím TU.
Dnes je to rok od môjho prvého článku na blog.sme.sk. Letí to... Som dumal, že čo sem napíšem, lebo od začiatku som vedel, že tento článok vznikne. Vznikal a zanikal v mojej hlave nespočetne krát a práve to vyšlo na obdobie ťažkého nestíhania a životných rozhodnutí, kedy ho trebalo písať. Nakoniec je...
„Stretli ste krásneho človeka s jemnými rysmi, pravidelnou tvárou, malým špicatým nosom, očarujúcimi očami a bohatými hnedými vlasmi? Zaujal vás jeho melodický hlas a nákazlivý smiech? Tak ste sa stretli s Váhou.“ A túto časť mám najradšej: „A už ste poznali neodolateľné čaro jej úsmevu? Keď sa Váha usmeje, odpustíte jej všetko na svete.“ Potom nasleduje časť menej pozitívna o tom, že my Váhy potrebujeme obdiv, drahé veci, luxus, ale a to už obraciam stránku, veď aj tak horoskopom neverím, však? Poviem Vám príbeh o jednej Váhe.
29.teho augusta 2005 pršalo. Pršalo niekoľko dní a zatiaľ čo v telke losujú dlhonohé rosničky povodňové stupne, ja kvačím na autobusku v Jihlave a preklínajúc Hectopascala pohľadom hypnotizujem tú nekonečnú šeď nad mojou šiltovkou. „Ono to snáď zakrýva polku Európy!“ Hundrem a sem-tam mi do toho provokačne vykukne drzý Oskar. Po štyroch hodinkách na hrdzavej lavičke a zjedení všetkých lepákov od babičky, moju pochmúrnu podnáladu rozprúdil nečakaný prepad zbytku bandy. Nástupište bolo zrazu plné štyroch slnečných Slovákov. Ide sa jesť a šupito smer České Budějovice. Ide sa na Vltavu! Howgh!
Snažím sa dýchať pomaly, zhlboka. Skrčený v húštine zelených listov malou medzierkou sledujem strategický priestor. Rytmus srdca sa každou sekundou zrýchľuje. 100 percentná vlhkosť, 35 stupňov Celzia a studený pot, ktorý mi vytvára trblietavé chladivé guličky na tele. Je mi zima a snažím sa cez zahmlené okuliare koncentrovať. Už ho vidím! Pomaly kráča mojím smerom. Je opatrný, lebo vie... Pozerá mojím smerom. Veľké hnedé oči ma nevidia. Otáča sa. Nastáva moja chvíľa. Opatrne prikladám pušku na rameno a spoteným prstom mačkám spúšť.
Neisto vstupujem. Za doprovodu neľútostných pohľadov dvoch veľkých ťažkých mužov v saku s lesklými hlavami a s povolením zabíjať. Márne za snažím rukami rozhrnúť záves farebného dymového oparu a hlučnej hudby, márne sa snažím zaostriť. Oči si potrebujú zvyknúť. Nebude to trvať dlho. Po chvíľke rozoznávam prvé siluety všetkých tých krásnych žien. Je ich plný podnik, opierajú sa o bar, decentne sa vlnia v bokoch. Sú také krásne.
To slnečné dopoludnie som si to valil s 80litrovým báglom a gitarkou, po našej dlhočiznej školskej chodbe smerom k bráne. Vchod do školy nikdy nebol tak krásny. Z vnútra. Cestou som sa očami vysmieval všetkým tým úbohým študákom, ktorí tam museli v piatok poobede kvasiť, zatiaľ čo vonku holebaby-slnko-pohoda. Ide sa na stretávku do Likavky, hip hip! Vlak mi ide 14:56 a teraz máme 12:00 presne. "Kua tri hoďky voľna! Čo budem robiť?" Inu, sadám do bufetu a pokojne konzumujem trojdňový Parížak a zapíjam pekelne oranžovou malinovkou za 6,50,- tri deci. Svieti slnko. Je krásne. Upozornenie: Zbytok textu obsahuje vulgarizmy a preto by ho nemal nikto čítať!
Na štyri veci som sa celkom tešil, hneď po tom ako som to tu začal registrovať (nedávno). A ešte viac ma potešilo, keď som dostal štafetu od obľúbeného blogera. Díki Veve. Tak toľko úvodom. Kávičku si dajte, len mi tu prosím nezaspite:)
Poďme pekne od začiatku. Narodil som sa v socíku. Osemdesiate roky, ako som počul, boli dosť husté, ale ja si nič moc nepamätám. Bol som malý uslintaný Pospík a 89-tom som nastúpil do prvej triedy. Veľmi som sa tešil. Mali sme milé súdružky učiteľky, prísneho riaditeľa a bola pohoda, lebo dedo ma naučil čítať ešte pred základkou. Škola ma bavila, nosil som včeličky a poznámky, lebo som sa naháňal po chodbe. A bol som do Veroniky, o ktorú sme sa s najlepším kamarátom Tomášom tajne naťahovali.
Jemne ma masíruje na zátylku. Cítim hebkosť každého jej zamatového dotyku, viečka tažknú. Pomaly so zatvorenými očami zdvíham hlavu a načúvam jej rozprávkovému šepotu. „Uvoľni sa a poď, neboj sa.“ Láka. Snažím sa vzdorovať, ale hneď prvý pokus stroskotáva na mojej slabosti. Ako vždy, ale čo mám robiť? Veď, udreli by ste ju? Nežnú...
Paní Vierka. Ako to robíte, že máte tie rezne také dobré? Najprv, treba dať múku, potom vajíčko a nakoniec strúhanku. Á, ďakujem ja starý blázon som to dal naopak. Vy, ste nikdy nerobili rezne? Prekvapený pohľad na už mierne zvráskavenú tvár. Nie... to manželka... vždy to robila ona. S pokriveným úsmevom snažiacim sa maskovať tú nekonečnú..., uhýba pohľadom. Je ticho. Ďakujem pani Vierka, musím sa ešte veľa vecí naučiť. Dovidenia.
Toto sa naozaj stalo! Pohodový podvečer a romantický západ slnka pri beachballe na Mazzaronskej pláži s partiou zahraničiarov prerušil krik. Postarší pár, do pol pása vo vode na nás nezrozumiteľne a hystericky kričal. Rukami hekticky máchali a občas ukázali na breh medzi palmy. Boli sme zmetení, nerozumeli sme ani slovo. Treba im pomôcť? Medúza? Zranenie? Čo sa deje? V tom som zbadal popri pláži utekať človeka. Má tetovanie a v ruke niečo drží! To je určite zlodej! Všetko tomu nasvedčuje. Nastala chvíľa spraviť to najsprávnejšie rozhodnutie. A to rýchlo!
Už je to rok...Kedy som zaspával s pocitom, že zajtra sa to nezlepší. Keď som sa zobúdzal do hmly, rozmazané hodinky, nevidiac sám seba v rannom zrkadle. Pohľad chovávajúci za kovové čudo na nose, ktoré sa po príchode do rozohriatej miestnosti zamlží. Čudo, bez ktorého je moja existencia tak strašne obmedzovaná. Bože jak ja to nenávidím! Otrokom 14-tym rokom.
Cítim, že by bolo lepšie keby..., Nemôžeme byť radšej kamaráti..., Vieš ty si strašne super chalan, ale..., Prepáč, už to nemôžem..., Ja v tom mám strašný chaos... Potrebujem, ešte trochu času...
Občas premýšľam z čoho pramení ten môj podvedomý, zvláštne mrazivý pocit z cudzieho pohľadu.
Chcem pekné veci, mám rád pestré farby, hračky. Chcem hračku. Páči sa mi. Mám tri roky a pozerám na ňu a jediné čo dokážem rozlíšit je obrovský smútok keď nebude moja a neskutočé štastie keď bude moja.
